Náš príbeh
Maroš mi zavolal, že v Poprade demontujú lezeckú stenu v jednom nemenovanom obchode a či nechcem zopár kúskov domov, že darujú za odvoz. Paráda, môžem si trénovať aj doma. Motáme sa po obchoďáku v noci a spolu s robotníkmi pracujeme na demontáži steny. Zatiaľ čo oni režú, búrajú, sekajú, my sa snažíme zachovať dosky celé, aby sme ich vedeli použiť….Onedlho na to sa sťahujem do Popradu natrvalo a časť spomínanej lezeckej steny máme doma v izbe, ktorú ani neviem pomenovať (lebo je to pracovňa, telocvičňa, spálňa a detský kútik v jednom). V Poprade už nie je lezecká stena a mne pomaly začína chýbať tréning…
… Raz na prechádzke okolo družstva mi napadlo, či by sme nemohli ten objekt prenajať a postaviť tam lezeckú stenu. A na tej prechádzke sme začali snívať budovať, už sme ponúkali pivo, kávu a dokonca riešili otváracie hodiny. Na úrade nám ale povedali, že ideme neskoro a budovu má v prenájme niekto iný a že to bude dlhodobá záležitosť. Ale to už sme boli nakazení neskutočne veľkou chuťou pustiť sa do toho a vybudovať lezeckú stienku. Hľadali sme ďalej a pozdávali sa nám staré kasárne a tak sme volali na ministerstvo vnútra, aby nám povedali, že MVSR tieto kasárne pred niekoľkými rokmi darovalo mestu. Ach…prečo ich nedarovali nám? Tak ideme na mesto a skúšame niečo zistiť. Ale tam nám nakázali, že musíme riadne žiadosť napísať a odniesť na podateľňu a čakať a čakať… Dočkali sme sa odpovede, v ktorej bolo napísané, že mesto má s objektom iné plány a môžu nám ho ponúknuť na prenájom na pol roka. Nuž, zvedavosť nám nedala a ako občania mesta Poprad máme právo vedieť, čo mesto s týmito budovami zamýšľa tak sme posunuli ďalšiu otázku: „aké plány“ ale odpovede sme sa do dnes nedočkali.
Začína ďalšia etapa… hľadanie na webe, nehnuteľnosti, realitky, obhliadky budov s nezmyselne drahým prenájmom za priestory, ktoré by sme finančne neutiahli. Možno ak by sme mali okrem lezeckej steny malú krčmičku, zopár automatov a možno „masážny“ salón… Nevzdávali sme sa a hľadali sme stále ďalšie a ďalšie miesta…kotolne, haly, hospodárske stavby…čokoľvek…
Ďalšou myšlienkou bolo vybudovať novú halu pri ZŠ Tajovského a dokonca s vtedajšou pani riaditeľkou sa nám výborne komunikovalo. Myšlienkou bola nadšená a veru nám aj pomáhala. Mali sme vypracovaný projekt, vizualizáciu ale vedenie sa vymenilo a už to nešlo až tak hladko ani na škole ani v meste. Po niekoľkých nezdaroch sme to vzdali a od tohto pekného projektu upustili. Tu by som mohla poďakovať škole za čas, ktorý nám venovali a za prejavenú dôveru.
Ďalšia etapa by sa mohla volať: ak sa to nedá dnu, urobme to von. A začali sme pracovať na projekte exteriérového parku. Lezecká stena, drevená veža s vyhliadkou na Tatry, povedľa cvičisko, malý drevený domček, konzultácia s hygienou, so starostom, s realizačnou firmou no hádam s každým sme si podali ruky až prišlo na lámanie chleba a museli sme so súhlasom osloviť aj podnájomníkov na susednom pozemku. Vraj to je všetko dohodnuté, je to len formalita. Ale nebola a podnájomník na susednom pozemku nám písomne odpovedal, že nesúhlasí so žiadnym športoviskom lebo on chce mať na svojom pozemku kravy a my ich budeme rušiť. Hotovo, vymaľované….boli sme už takto blízko. Vraciame sa späť k etape číslo dva a opäť hľadáme cez realitky, chodíme po Poprade a blízkom okolí, dokonca sme našli ďalší parádny pozemok na výstavbu, ja už mám inzerát na predaj môjho domu, aby sme za peniaze mohli kúpiť ten pozemok ale stále sa vynárali nové a nové skutočnosti, ktoré nám veru nehrali do karát. Raz to bolo o nezrovnanosti pozemkov, raz o prípojke vody, raz o prístupovej ceste, nejak sa nám polená samé hádzali pod nohy a niekedy sme toho mali už veru dosť… prešli už takmer dva roky, na stole mám štós papierov, ktoré mi len pripomínajú, že ak budeme pokračovať bude to veľmi ťažké.
A tak sme šli na kávu k Mirovi do Teplice, mrňka si poskákala na trampolíne, my sme si dali kávu a ako vždy sa nám ušlo aj niečo pod zub… tentokrát to bol vynikajúci domáci chlieb s klobáskou rovnakého pôvodu…mňamka. Pri návrate do Popradu ukazujem Marošovi halu: „Maroš pozri, tam si postavme lezeckú stenu, to je hala pre nás.“Maroš pozerá a hovorí waw, aká je vysoká. Ja Vám prisahám, že tá hala bola vtedy taká veliká, tak sa tam vytŕčala ako by nás volala…haló tu som…čo ma nevidíte? Šli sme za ňou a hodnú chvíľu sme sa vrteli po okolí kým sme zistili kde je vlastne zašitá. Pýtali sme sa na ňu okolitých firiem a že patrí betonárke ale že betonárka funguje, že to určite nedajú do prenájmu. Ale nám to nedalo a šli sme nakuknúť cez škáru vo dverách ,aby sme zistili čo tam je…nebolo tam okrem neporiadku nič. Zavolali sme vedúcemu, hneď aj prišiel, že nám to ukáže ale že to nie je nič moc ale zvedavosť nepustila o pár dní sme už boli na obhliadke. Popri tom, ako nám vedúci hovoril v krátkosti históriu objektu, sme sa ho opýtali aké to je vysoké. On sa plesol po bruchu a povedal 25-27 metrov, neviem presne. A je to tam. Pán vedúci, my ju chceme.
Dnes (1.september 2016) je hala oficiálne v prenájme pokiaľ ju neodkúpime (na kúpno predajnej zmluve sa už pracuje). Taktiež je oficiálne zameraná a potvrdená výška v najvyššom bode 31,115m (merané z exteriéru). ±0,000 – úroveň podlahy je približne v nadmorskej výške 680 m n.m. a najvyšší bod niečo okolo 711 m n. m. S výškou 31m budeme najvyššia indoorová lezecká stena v strednej Európe. Na jej budovaní sa už oficiálne pracuje. Od 1.apríla 2016 je zriadené občianske združenie, športový klub WoodRock a každý deň pracujeme na tom, aby sme boli bližšie k cieľu.
